23.03.2018 10:04
Rubrika: Kultúra
Od: Denisa Bellová

Janko Kráľ

Od básní k revolúciam


Janko Kráľ

  Dňa 24.4.1822 sa narodil na Slovensku jeden z najvýznamnejších básnikov a národných buditeľov Janko Kráľ. Kto by čakal, že syn krčmárky a mäsiara v budúcnosti bude tvoriť také dôležité momenty v  našej slovenskej histórií. 

     Janko Kráľ získal svoje vzdelanie na základnej škole v Mikuláši a v rokoch 1835 a 1837 naštevoval gýmnazium v Šamajskom Gemeri. Jeho štúdium pokračovalo v Levoči, kde sa zapísal na lýceum, kde študoval do roku 1841. Tam však jeho hlad po vzdelaní neskončil a v rokoch 1841 až 1842 študoval na lýceu v Kežmarku.

      Zlomový bod v jeho živote však nastal až po zápise na evanjelické lýceu v Bratislave v roku 1942, kde sa spoznal s našou ďalšou výnimočnou slovenskou historickou osobnosťou Ľudovítom Štúrom. Práve Ľudovít Štúr bol hlavným katalyzátorom, vďaka ktorému Janko Kráľ mohol pocítiť svoje životné poslanie týkajúce sa  jeho budúcich revolučných činoch. Všetko začalo tým, keď si Janko Kráľ vyžiadal na škole svoje polročné vysvedčenie a 7.3.1844 odišiel spolu s ďalšími 13 do Levoče kvôli neakceptovaniu študentských požiadavok, ktoré boli proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora. Nakoniec sa však do Levoče nedostal a ostal v Liptovskom Mikuláši, kde sa aktívne podieľal na prípravách založenia Tatrína. V tom obodobí Janko Kráľ už patril k jedným z najvýznamejších štúrovských básnikov.

Janko Kráľ však svoje verše používal oveľa radikálnejšie ako jeho rovesníci v tej dobe.V marci roku 1848 sa po prvých impulzoch revolúcie ponáhľal na Slovensko, spolu s jeho veršami aj so zbraňou v rukách do hontianskych dolín, kde spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesomburcoval vyburcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom. Vyzývali sedliakov spáliť urbárske tabely a v obciach Horné Plachtince, Dolné Plachtince a Stredné Plachtince a Príbelce vyvolali ľudové povstanie, ktoré bolo potlačené 30. marca 1848.

Samozrejme za tieto a mnohé ďalšie bojovné myšlienky a po pálení urbárnych listín i streľbe do panských dvorov Janka Kráľa zatkli a na desať mesiacov uväznili v Šahách a Pešti.

     Začiatkom roka 1849 sa vrátil do rodného Liptovského Mikuláša, kde napísal svoje najznámejšie dielo Jarná pieseň, ktorú písal najmä v duchu slovenskej hrdosti, kde vyjadril svoju túžbu po vytúženej slobode slovenského národa. Neúspešnosť revolúcie koncom roka 1849 ho však veľmi zlomila.Po revolúcii prestal písať básne, po krutej skúsenosti sa z básnika stal plodný publicista. Svoje radikálne a často ostré články uverejňoval v Slovenských novinách a Pohľadoch slovenských. Po revolúcii pôsobil ako vládny komisár v Balážskych Ďarmotách a v štátnej správe na rôznych miestach. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní ho uhorská správa zo štátnych služieb prepustila. Pôsobil až do svojej smrti v advokátskych kanceláriách. Janko Kráľ zomrel 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach. Pravdepodobne podľahol týfusu.

     Dnes by mal Janko Kráľ dozaista vyčarovaný úsmev na tvári keby videl, že sa nám podarilo splniť jeho najvnútornejší sen a to bolo to, že sme spoločnými silami dosiahli vlastnú nezávisloť a samotnatnosť. Otázka však môže znieť, sme skutočne pripravení prebrať zodpovednosť za dar, ktorí sme dostali a stať sa hrdým a vyspelým samostatným národom ? Do akej miery budeme schopný si uvedomiť náš obrovský potenciál a kedy skutočne začneme pozitívne konať v prospech seba a našej spoločnosti ? Osobnosti ako Janko Kráľ, Ľudovít Štúr a mnohý ďalší nám ukázali, že slovenský národ má hodnotu, má potenciál a má budúcnosť. Najdôležitejšie však je si vždy držať v sebe vieru a nádej a nebáť sa spraviť prvý krok ku skutočným zmenám, ktoré by nám mohli priniesť do našeho vnútra našu národnú hrdosť po ktorej túži ešte stále väčšina z nás. Hovorí sa, že nádej umiera posledná a nikdy nie je tak neskoro, aby sa nedalo začať odznova a poriadne.

 

Janko Kráľ: Jarná pieseň 

 

Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu,

vyvolala zas celý svet ospalý k životu.

Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:

a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?

Tajná sila všetky hate a prekážky borí:

a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,

nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.

Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá,

všemohúce toto meno nikto nezahatá!

Pohynuli naši bratia za to meno skazou —

ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov.

Hej, sloboda, krásne meno — svetu na závade!

Bračekovci naši drahí, vrahovia sú všade:

jeden prosto, druhý zboka, tretí v stranu inú

chcejú zničiť našu drahú slovenskú rodinu.

Zdvihol sa kúr od Dunaja, zdola oblak tmavý,

smutné chýry prichádzajú o víťazoch Slávy:

dolné púšťe donášajú žalostnú ozvenu —

Bože milý, či si na nás celkom zapomenul?

Jeden klame, druhý vraždí — samí pekelníci,

a tretí sa z nás vysmieva, že sme ničomníci.

Ej, zakukaj, kukulienka, jarnú, rezkú nôtu,

vyvolaj len všetky sily slovanské k životu!

A vy, bratia naši rodní, roztratení v svete,

zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete!

Podajte si bratské ruky k veľkému životu —

kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu!