12.05.2017 00:50
Rubrika: Spoločnosť&politika
Od: Matej Mindár

200. výročie narodenia Jozefa Miloslava Hurbana

(„Sláva národa, hodná je obetí“)


                V tomto roku si pripomíname 200. výročie narodenia významnej osobnosti slovenského národa, evanjelického kňaza, spisovateľa, novinára, politika, spoluautora spisovnej slovenčiny, revolucionára a prvého predsedu Slovenskej národnej rady Jozefa Miloslava Hurbana. Narodil sa presne 19. marca 1817 v Beckove v rodine  evanjelického kňaza Pavla Hurbana.

                 Ako malý chlapec sa začal vzdelávať u svojho otca. Neskôr v rokoch 1826 – 1830 navštevoval mestskú školu v Trenčíne. V štúdiu pokračoval na evanjelickom lýceu v Bratislave v rokoch 1830 – 1840. Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Aktívne sa zapájal do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti a stal sa členom  Společnosti česko-slovanskej a po jej zrušení pracoval v Ústave reči a literatúry československej. Zúčastnil sa stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne v apríli 1836, kde prisahal „pravde a národu“ a prijal staroslovanské meno Miloslav. V rokoch 1837 – 1840 bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť a vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov.

                  Po skončení štúdia na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde študoval filozofiu a teológiu, sa roku 1840 stal kaplánom na evanjelickej fare na Brezovej. Tu pokračoval vo svojej národo- buditeľskej činnosti s bojom proti feudalizmu,  útlaku zo strany Maďarov a boj za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Po troch rokoch odchádza do neďalekého Hlbokého. Na jeho fare sa schádzajú v roku 1843 Ľudovít Velislav Śtúr a Michal Miloslav Hodža a dohodli sa o prijatí stredoslovenského nárečia, ako  základ celonárodného spisovného slovenského jazyka. Spisovný slovenský jazyk bol prijatý aj na základe celospoločenskej zhody medzi katolíkmi a evanjelikmi, kde katolícky kňaz Ján Hollý schválil kroky štúrovcov a upustil od používania západoslovenského nárečia bernolákovčiny. V roku 1844 sa  stal zakladajúcim a najaktívnejším členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín. Podieľal sa aj na založení a vydávaní literárneho časopisu Slovenské pohľady, založené v roku 1846, ktoré  vychádzajú dodnes.

                Celá Európa bola počas rokov 1848-49 zasiahnutá revolučnými vlnami, ktoré neobišli ani Rakúske cisárstvo, ktorého súčasťou bolo aj Uhorsko. Nastáva pád kancelára Clemensa Metternicha. Preto maďarskí radikáli na čele s Lajošom Kossuthom v Pešti 15.marca zorganizovali mohutnú manifestáciu, na ktorej prijali tzv. 12 peštianských bodov. 11.apríla rakúsky cisár a uhorský kráľ Ferdinand v bratislavskom Primaciálnom paláci podpísal 31 nových marcových zákonov. Marcovými zákonmi sa veľmi posilnila nezávislosť Uhorska a  s ostatnou časťou  monarchie spájala Uhorsko iba osoba panovníka a tri spoločné ministerstva obrany, financií a zahraničia. Pre Slovákov a ostatné nemaďarské národy Uhorska sa tieto zákony nevzťahovali, ale  potvrdili maďarčinu, ako výlučný úradný jazyk a de jure jediný a jednotný maďarský národ. Preto Hurban zvolal  na jeho fare v Hlbokom 18. marca 1848 poradu slovenských národovcov, kde bol vypracovaný plán stretnutí s cieľom vytvoriť celonárodný a revolučný program. O mesiac neskôr Hurban usporiadal 28. apríla 1848 celonárodné a revolučné stretnutie v Brezovej pod Bradlom ,  kde bol vyhlásený národný program  tzv. Nitrianske žiadosti, v ktorých sa žiadalo vyučovanie v  slovenskom jazyku na vyšších školách, zákonnú ochranu Slovákov pred maďarizáciou, úplnú rovnoprávnosť národov Uhorska, národnú zástavu, vyučovanie slovenčiny na maďarských vyšších školách a naopak, prepustenie Janka Kráľa a Jána Rotaridesa. V máji toho istého roku na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši, Hurban spolu s ďalšími   predstaviteľmi slovenského národného a revolučného hnutia prijali celonárodný program  Žiadosti slovenského národa, ktorých bol spoluautorom. Boli adresované uhorskej vláde a snemu, v ktorých požadovali riešenie národnostnej, jazykovej, školskej otázky, zrušenie poddanstva, ktoré by sa týkalo všetkých kategórií roľníkov, zavedenie všeobecného volebného práva a iné, ktoré neboli splnené zo strany uhorskej vlády a snemu. Následne bol na Hurbana vydaný zatykač, preto opúšťa Uhorsko a zúčastňuje sa Slovanského zjazdu v Prahe. V septembri 1848 organizuje vo Viedni dobrovoľnícku výpravu a zakladá prvý slovenský politický orgán Slovenskú národnú radu, ktorej sa stal prvým predsedom. Prvé zasadnutie Slovenskej národnej rady vo vtedajšom Uhorsku sa uskutočnilo na Myjave  v dome pani Koléniovej a to dňa 19. septembra 1848, kde Ľudovít Štúr vyhlásil nezávislosť slovenského národa. Z Myjavy bolo riadené celoslovenské povstanie a Hurban, ako veliteľ slovenskej povstaleckej armády. Hoci povstanie nedosiahlo svoj veľký cieľ, v mene ktorého boli pozdvihnuté zbrane, jeho program sa stal trvalým a inšpirujúcim zdrojom pre celé nasledujúce generácie. Čestná stráž prezidenta SR je vystrojená s historickými uniformami, ktoré nosili slovenskí dobrovoľníci z čias revolučných rokov.

                Sklamaný Hurban sa sťahuje s verejného života po nesplnení slovenských požiadaviek zo strany nového cisára Františka Jozefa I., pretože Slováci nedostali žiadne významnejšie posty  okrem fár a úradov, čo zastávali aj pred revolúciou. Spoločenské pomery sa dramaticky zhoršili po nástupe nového  ministra vnútra  Alexandra von Bacha, ktorý predstavoval  tzv. Bachov absolutizmus, čo bola reakcia viedenských vládnych kruhov na odpor, ktorý vznikol počas revolučných rokov  1848- 49. Po smrti Ľudovíta Štúra roku 1856 sklamanie Hurbana sa ešte viac prehĺbilo. Po páde tzv. Bachovho absolutizmu v roku 1859 s vydaním októbrového diplomu, čo znamenalo obnovenie konštitučnej monarchie sa  vracia späť do verejného života. V roku 1861 bol spolutvorcom Memoranda národa slovenského, ktoré obsahovalo požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii a ako člen slovenskej delegácie vo Viedni. Zúčastňuje sa pamätného Memorandového zhromaždenia v Martine, kde sa stal jeho hlavným rečníkom a organizátorom. Stal sa aj zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.

                  Po neúspechu memorandových akcií sa začal venovať cirkevno-politickým otázkam. od roku 1866 superintendentom slovenských evanjelických patentálnych cirkví. Vystúpil najostrejšie zo všetkých slovenských politikov proti princípom rakúsko-maďarského vyrovnania a uhorského národnostného zákona z roku 1868. Preto bol 6. decembra 1869 uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na pokutu 239 zlatých. V roku 1875 bol znovu uväznený na tri mesiace za  jeho politický článok v Cirkevných listoch. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom a po jeho smrti mu v roku 1892 postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi. Bol otcom 9 detí z ktorých je najslávnejší Svetozár Hurban-Vajanský.