20.03.2019 21:43
Rubrika: Týždeň v politike
Od: David Mário Chuchút

Quo vadis Venezuela


Od roku 1998 nastúpila aj Venezuela na cestu skúšania a experimentovania socialistického režimu podobne ako iné štáty sveta. A ako sa ukázala po stokrát predtým, tak aj stoprvý krát vo Venezuele, že socializmus je slepá ulička v dejinách ľudstva. Naviac tento systém, ktorý

sa vždy tváril, že pomáha, ale v skutočnosti zabíja zažíva v Európe návrat keď sa ideológom tohto zločinu stavajú pomníky. A pritom Venezuela je jasným príkladom kam až to môže zájsť. Ale sú aj horšie prípady, ako aj sami poznáme z vlastnej histórie alebo ako vidím v dnešnom skanzene marxismu – komunizmu KĽDR či v Číne. My si, ale pozrieme Venezuelu. V roku 1998 sa k moci vo Venezuele chopil dôstojník výsadkových vojsk Hugo Chavez. Ten krajinu, ktorá je najbohatšia na nerastné bohatstvo v regióne postupne premenil na krajinu chudákov.

Treba poznamenať, že Venezuela dlho žila v stabilite keď iné krajiny Latinskej Ameriky boli vo víre vojenských prevratov. Avšak aj jej stabilita bola narušená a vtedy prišiel Chaves, ktorý sľúbil zmenu. Zmena prišla, systém sa začal zaujímať viac o ľudí to treba povedať, ale za akú cenu. Ekonomika Venezuely sa postupne stále viac a viac stala závislá od ropy na úkor iných odvetví dôležitých pre chod štátu. Poľnohospodárstvo, priemysel, služby išli do úzadia a všetko sa sústredilo na ťažbu a predaj ropy. Podobne ako v ZSSR a v Číne sa snažili reformovať ekonomiku sústredením na jedno odvetvie a to vždy spôsobilo len hladomor a smrť. Podobne aj Venezuela sa prestala venovať poľnohospodárstvu, aby ťažila viac ropy. Naviac peniaze, ktoré štát zarobil neinvestoval do iného odvetvia, ale na „sociálne balíčky“. Tie priniesli dočasné uspokojenie dôležitých potrieb, avšak úplne umelo. Naviac stáli toľko peňazí, že štát zistil že nemá peniaze už ani na vlastný chod. Venezuela sa stala závislá od ceny ropy a ako vieme tá nie je priaznivá. Ekonomická kríza Venezuely sa vyostruje keď cena ropy klesá. Každý deň je na tom horšie a horšie a že vraj socializmus funguje. Možno len pre určitú skupinu ľudí. Hugo Chavez v roku 2013 umrel a nahradil ho Nicolas Maduro. Bývalí vodič autobusu Maduro bol dobrý kamarát Chaveza preto taká funkcia. Maduro pokračuje v politike svojho predchodcu a vzoru. Bohužiaľ to má devastačné dopady na Venezuelu. V roku 2019 sa podarilo konečne aj opozícií zjednotiť pod hlavu Juana Guaidó. Motorom protestov sa stali prezidentské voľby, ktoré neboli v úplne demokratickom duchu. Ale myslím, že obyvateľov v uliciach prioritne neštvú voľby a ich demokratickosť, ale to že im chýbajú základné potraviny a lieky. Keď vám už tri milióny ľudí odídu za hranice a asi polovica ľudí nemá, čo jesť asi budete niekde robiť chybu a bolo by fajn mať reflexiu. Ale o tej je asi zbytočná reč, keď aj u nás ju nevidíme. Pre chýbajúcu reflexiu si Maduro vyhral voľby a vládne si ďalej, aj keď vidí výsledky svojej práce. Parlament sa mu vzbúril a aj veľká časť obyvateľstva. Čaká sa na armádu. Juan Guaidó ako predseda parlamentu sa vyhlásil sám za dočasného prezidenta. Chce podľa jeho slov vyviesť Venezuelu s tohto zmätku a priviesť ju k demokracií. Podporuje ho väčšina sveta na čele s USA, Európskou úniou a väčšinou Latinoamerických krajín.

Tieto krajiny sa snažia dostať do Venezuely potravinovú pomoc, zatiaľ neúspešne. Hovorí sa aj o vojenskej intervencií. Ale pýtam sa je toto správna cesta? Od jedného neschopného socialistu na čele krajiny k vojne? A tak ostáva nevyriešená otázka kam pôjde Venezuela ďalej? Dúfam, že nakoniec zvíťazí zdravý rozum, ale už teraz cítim naivitu zo svojho rozmýšľania. Avšak verím jednej veci, že na konci dňa aj tak príde hlupák, ktorý zas povie tak často opakovanú vetu: „veď to je dobrá myšlienka, ale zle realizovaná“. Každý zdravo uvažujúci človek by sa mal okamžite ohradiť proti tomuto, prečo? Lebo niekoľko miliónov mŕtvych za posledných ani nie sto rokov má na svedomí práve táto myšlienka. A pritom stále nám nestačilo všetkých Marxov, Leninov, Stalinov, Maov, Kimov, Chavezov a Madurov, aby sme pochopili raz a navždy, že toto prináša utrpenie miliónov ľudí schované v peknom pozlátku „múdrej“ ideológie a „dobrej“ myšlienky.