23.10.2018 14:07
Rubrika: POLIS
Od: Martin Oswald

Ukrajinský šovinizmus alebo neonacizmus?


Pochod ukrajinským hlavným mestom Kyjev

Je 15. októbra a ukrajinským hlavným mestom pochoduje niečo málo cez 10- tisíc ľudí, ktorý si pripomínajú pomerne nový štátny sviatok. Tento pochod prebieha na ukrajinské pomery dosť pokojne, všetko je pod drobnohľadom polície, no, predsa je niečím špecifickým dosť agresívny.    

Hlavným zámerom nedeľňajšieho pochodu v Kyjeve je pripomienka založenia ukrajinskej povstaleckej armády (nazývaná tiež „Banderovci“) ktorá vznikla počas druhej svetovej vojny. Hlavnou úlohou tejto ozbrojenej organizovanej skupiny bol boj proti Červenej armáde, ktorú terorizovali partizánskym spôsobom, a tak obmedzovali sovietov v boli proti Wehrmachtu. Nacionalizmus na Ukrajine bol už v tej dobe pomerne rozšíreným javom, a tak niet divu, že sa tento odkaz prenáša na súčasné ukrajinské generácie ktoré považujú Banderovcov za obrancov ukrajinskej emancipácie. 

Fakt, že pochod do veľkej miery organizovala neonacistická strana- Tretia cesta, zrejme nie je prekvapením. Krajní pravičiari počas pochodu vtrhli do sídla Sociálnodemokratickej strany Ukrajiny, porozbíjali tam okná a na steny sídla nasprejovali rôzne extrémistické symboly prevažne v spojitosti s nacistickým režimom tretej ríše. Radikáli sa ešte pokúsili zničiť pomník pred parlamentom, čím sa dostali do priamej potýčky s políciou.  Eskaláciou tejto nenávisti je zrejme fakt, že Sociálnodemokratická strana má blízky vzťah s Viktorom Medvedčukom, ktorý je známy svojimi dobrými vzťahmi s ruským prezidentom Putinom.  

Problematický je samotný sviatok 14. október, ktorý má v ukrajinskej spoločnosti tradíciu iba od roku 2015, kedy tento sviatok zaviedol prezident Porošenko, ktorý tento sviatok vytvoril ako náhradu sviatku oslobodenia Červenou armádou zo sovietskej éry. Petro Porošenko týmto spôsobom, i keď sa prezentuje ako nezávislý, ukazuje svoje nacionalistické sklony a vytvára pôdu pre už tak rozrastajúci sa pravicový extrémizmus v Európe.

Pri rozhovoroch médií s náhodnými účastníkmi pochodu bolo vidieť, že nie všetci majú rovnaký názor. Niektorí sviatok obhajovali svojou národnou hrdosťou, ambíciami byť absolútne nezávislými od Ruska alebo „snom“ o Ukrajine ako členovi Európskej únie. Viac radikálni zas hovorili o čistej ukrajinskej etnicite a historickej nadradenosti. Všetci sa však zhodli v nenávisti voči Rusku, ktoré považujú za príčinu takmer všetkých ich „každodenných“ problémov. Vysoká korupcia, vnútorné spoločenské problémy, etnické štiepenia a kvitnúci neonacizmus nenasvedčujú tomu, žeby sa Ukrajina v blízkej budúcnosti priblížila civilizovanej Európe. Ako to bude vyzerať ďalej a kam sa posunie spoločnosť našich východných susedov bude závisieť od toho, ako sa bude správať štátna legislatíva a či budú politici krajinu trieštiť alebo stmelovať. Radikalizmus, ktorý je v dnešnej Európe trendom má stále vzostupnú tendenciu ako na západe tak aj na východe. Slovensko v tomto smere nie je výnimkou. Vyzerá to tak, že strašiak vyhroteného nacionalizmu a fašistických nálad bude aj naďalej obchádzať starým kontinentom a hlavne krajinami menej silných demokracií, ako napríklad, aj Ukrajina.